KEĎ BOH UKÁŽE CESTU...

            Keby sa nás niekto spýtal, ako mudrci z východu poznali cestu k narodenému Kráľovi do Betlehema, väčšina z nás by odpovedala: „Viedla ich predsa hviezda...“ Keď sa však lepšie začítame do evanjelií, poznávame, že hviezda sa im zjavila iba na začiatku ich cesty, aby oznámila veľkú nezvyčajnú udalosť. A takisto ešte na záver cesty, aby ich priviedla na miesto, kde ležalo dieťa.
            To znamená, že najdlhší úsek cesty museli mudrci prejsť bez toho, aby im hviezda ukazovala správny smer. Zrejme aj poblúdili, museli sa pýtať, boli odkázaní na pomoc iných.
            Podobne ani Abrahám nebol krok za krokom vedený Bohom, ktorý k nemu prehovoril, a ktorý ho z chaldejskej krajiny povolal do zasľúbenej zeme. Boh na jeho ceste častokrát mlčal, dokonca i vtedy, keď Abrahám veľmi silno potreboval ukázať smer. Kráčal však vo viere a učil sa z vlastných pádov a zlyhaní.
            Aj my na našej životnej ceste nachádzame svetlo, povolanie, nádej, novú víziu, ktorá sa nám ako hviezda zjaví, a my zrazu vieme, že ju máme nasledovať. I keď naši blízki to nemôžu pochopiť, krútia hlavami a pýtajú sa: „Načo toľké riziko? Nie si spokojný s tým, kde si, s tým, čo máš?“ Ale my vieme, že sa musíme vydať na cestu, lebo nás volá Boh, a aj keď presne nevieme prečo, celé vnútro volá: „Vstaň a poď!“
            Žiaľ, musíme byť pevní, keď pochopíme, že hviezda, ktorá zasvietila, nás nebude sprevádzať stále. Pokušenie dať sa znechutiť vtedy môže byť silné. Pravdou však je, že práve cesta s vierou v naplnenie cieľa človeka formuje a očisťuje. Ak sa človek na nej dokáže poučiť, je preňho táto cesta aj napriek pádom, hriechom, poznaniu vlastnej úbohosti veľmi užitočná. A nemusím hovoriť, akou radosťou je znovuobjavenie sa hviezdy, ktorá potvrdí, že cesta je správna a námaha nie zbytočná.

Vo svojom kresťanskom živote sme pokúšaní ísť po ceste bezpečnej, priamej, po akejsi duchovnej autostráde. A nárokujeme si na to, aby bola dobre osvetlená – aby sme poznali odpovede na všetky naše problémy. Prečo nemôžme pokojne, i keď bolestne, kráčať potme a osvetľovať cesty iných, aj keď sa v nás nahromadili najtragickejšie temnoty? Chceme svetlo bez akejkoľvek tmy, a pritom celú večnosť budeme mať na to, aby sme mohli hľadieť do svetla bez tieňa.
                                                                                                          Alessandro Pronzato

                         (spracované podľa homílie o. Milana Bubáka)